Niektoré veci v záhrade sú na prvý pohľad úplne obyčajné. Starý strom, košík plný ovocia, vôňa dozrievajúcich sliviek či zaváraninový pohár schovaný v špajzi. Práve v týchto malých okamihoch sa však často ukrýva to najväčšie čaro.
Najstarším zachovalým stromom v našej záhrade je hruška. Pamätám si, ako sme v začiatkoch robili terénne úpravy a bager jej presekol jeden z hrubých koreňov. Celé mesiace z poraneného miesta vytekala miazga a hruška doslova bojovala o život.
Momentka z roku 2018 – terenné úpravy a hruška v strede záhrady
Hruška nasledujúci rok ešte neplodila. Potrebovala čas, aby sa spamätala a znovu nabrala silu. No každý ďalší rok, nás odmenila úrodou. Raz bola väčšia, inokedy skromnejšia, ale vždy nám priniesla radosť – a nielen nám. S radosťou sa o ňu delíme so susedmi, pretože práve toto mám na živote na vidieku najradšej.
Odnesiem susedke košík hrušiek a o pár dní nám ona prinesie plnú misku paradajok. Nie preto, že by sme si niečo dlhovali. Nikto si nevedie zoznam, kto komu čo priniesol. Jednoducho máme toho práve viac, než sami potrebujeme, a tak sa podelíme.
Raz sú to hrušky, inokedy paradajky, bylinky či koláč. Každý dá z toho, čo má navyše. Nie je to výmena „niečo za niečo“. Je to taká obyčajná ľudská spolupatričnosť, ktorá sa dnes možno trochu vytráca, no na dedine je stále živá.
A práve tento pokojný, jednoduchý spôsob života milujem.
Tento rok nás záhrada prekvapila bohatou úrodou sliviek na našom relatívne mladom a malom stromčeku. Už od malička som zbožňovala slivkový lekvár. V maminých pirohoch, v parených buchtách, alebo len tak – natretý na krajci čerstvého chleba. Tá jeho sladká, trochu kyslastá chuť vo mne dodnes vyvoláva spomienky na detstvo a na vôňu kuchyne, v ktorej sa vždy niečo dobré chystalo.
Z nejakého dôvodu som si však celé roky myslela, že slivky sa jednoducho spracúvajú iba na lekvár. Keďže sa mi nechcelo stáť niekoľko hodín pri hrnci a variť lekvár, rozhodla som sa po prvýkrát vyskúšať slivkový džem. A stačilo jedno ochutnanie. Po prvej várke nasledovala druhá, potom tretia a ďalšia. Zrazu sa z obyčajnej skúšky stalo niekoľkodňové džemové dobrodružstvo.
Na fotografiách mám dokonca stále zafarbené ruky od nekonečného odkôstkovávania sliviek. Ale vôbec mi to neprekáža. K letu a záhrade predsa patria aj “špinavé ruky”. A poviem vám – máme nového džemového favorita!
Záhrada nám každý rok pripomína, že aj zdanlivo obyčajné veci môžu priniesť veľa radosti. Jeden starý strom, košík ovocia alebo pohár domáceho džemu dokážu vytvoriť spomienku, ktorá zostane oveľa dlhšie než akýkoľvek dokonalý produkt z obchodu.
Pozrite si aj krátke video:
Dúfam, že som vám sprostredkovala aspoň kúsok našho pomalého vidieckého života.
Želám pekný deň.
Viki
