Tento článok je mojou rozlúčkou s našim úžasným chlpáčom Macim, ktorý nás nečakane opustil cez sviatky všetkých svätých. Naše životy obohatil na krátko, ale o to intenzívnejšie…
Maci bol už od začiatku výnimočný. Jeho život bol jednoducho zázrak. Naša Szivy, jeho mama bola dvakrát kotná, ale všetky mačiatka postupne potratila. Bol to veľmi smutný pohľad. Keď sme si mysleli, že je “po všetkom” a že žiadne mačiatko nebude všimli sme si vzadu v pelechu malú čiernu guličku. Naše jedno jediné živé mačiatko.
Dostal meno Maci. Nie len preto, že mu chutilo papať, ale aj preto, že veľmi rýchlo rástol a mocnel. Vždy keď som mala voľno, tak som za ním/ za nimi behala s foťákom. Chcela som dôkladne zmapovať jeho život. To som netušila aký bude krátky (tri mesiace) :-( .
Naša Szivy bola ukážková mačacia mamina. Veľmi starostlivá a trpezlivá. Maciho veľmi rýchlo naučila loziť aj loviť. Niekedy sme si našli na chodníku aj niekoľko mŕtvoliek za deň. Najnechutnejšie bolo vidieť to moje malé “neškodné” mačiatko veselo požierať myši. Brrrr. To by som fakt radšej nevidela :) .
Maci bol veľmi prítulný. Nikdy nechcel byť sám. Keď sme prišli domov, tak nás vždy čakal na rohožke pred dverami. Doma ma niekedy aj hneval, kedže sa motal vždy pod nohy. Nie preto, že by skákal a mňaučal, len chcel pri mne ticho sedieť a pozorovať čo zaujímavé robím. Ako napríklad na fotke, kde mam čiapku. Vonku som maľovala drevo a on mi vyliezol na chrbát aby mal lepší výhľad na to čo robím :-) . Nebolo to najpohodlnejšie, ale od neho veľmi milé.
Ako sa ochladilo, tak nám Maci žiaľ ochorel. Mal oslabenú imunitu. Manžel s nim chodil pravidelne k veterinárke. Zdalo sa, že sa jeho stav zlepšuje, ale nebolo to tak. Verila som, že sa vylieči. Inú možnosť som si ani nepripúšťala. V minulosti som už stratila jedného mačacieho miláčika a už som to zažiť nechcela, už vôbec nie tak skoro…
Žiaľ Maci nás napriek všetkej snahe o jeho liečbu opustil. Všetko je riadene “zhora” a všetko má svoj dôvod, aj keď sa nám to páčiť nemusí. Keď píšem tento článok, je mi ešte stále veľmi ťažko …. Pochopí ma len niekto, kto sám zažil výnimočnosť vzťahu medzi človekom a zvieratkom. Napriek tomu, že sú to “nemé tváre”, tak dokážu dať veľmi veľa lásky, radosti a pokoja do našich uponáhľaných životov. Teraz mi je ľúto, že som sa mu nevenovala ešte viac…
Je zaujímavé sledovať, že aj jeho mama Szivy prežíva bolesť. Odkedy nás Maci opustil je omnoho prítulnejšia. Lásku a čas, ktorý venovala Macimu dáva teraz nám. Drobnou útechou nám je, že v posledných chvíľach nebol sám. Bola s nim mama Szivy, ktorá mu láskyplne lízala srsť.
Foto: Maciho posledné fotky na strome, keď bol ešte zdravý.
Týmto článkom som vám chcela povedať, že naozaj si vážte každú chvíľu s každým kto je pre vás dôležitý. Nemyslím len našich chlpatých miláčikov, ale aj našich blízkych. Naši rodičia, súrodenci, manželia, manželky, deti… nikto z nich tu nebude večne a každá chvíľa s nimi je vzácna…
s pozdravom 
